Ukážka z knihy — Prixiam

Peter stál na úzkom moste postavenom na vysokých pilieroch a pozoroval spenený vodopád, ktorý sa mu valil pod nohami do bezodnej hĺbky. Burácal tak hlasno, že si nepočul ani vlastného slova. Za ním sa týčila vysoká budova s vežičkami, v ktorej mal pred malou chvíľou audienciu. Budova sa črtala na dlhom kamennom výbežku vrazenom doprostred obrovských vodopádov, a jediné, čo ju spájalo s brehom po oboch stranách, boli dva tenké mosty. Na jednom z nich akurát Peter stál. Vyklonil sa cez nepríliš výrazný okra j, z ktorého sa dalo poľahky spadnúť, a preto iba opatrne pozeral do padajúcej masy vody. Hlava sa mu pri tej výške zakrútila, až mal pocit, že tam skoro padá. Snažil sa preto radšej držať v strede mosta. Vydýchol si, až keď jeho nohy konečne dopadli na pevnú zem.

Výhľad pred ním nestál za veľa. Úzku hlinenú cestu lemovali drobné skaly a kde-tu vykúkala rastlinka alebo malý zakríknutý stromček, akoby sa báli, že sa im niečo sta ne. Cesta postupne stúpala, až kým neprišiel na pláň, kde vládla hustá nepriedušná hmla.

Nevidel si ani na konček nosa. Len tak zo žartu po nej chmatol, ale zostal prekvapene stáť, keď mu medzi prstami ostali biele chumáčiky, ktoré sa po chvíli rozpustili a zmizli. Nevedel, ako dlho, no hmla postupne ustúpila, až zmizla nadobro a on sa ocitol pod mohutným stromom, pri ktorom si pripadal ako úplne malý bezvýznamný hmyz. Široké drevené konáre sa spájali do jedného veľkého kmeňa na vrchole s korunou lístia, ktorá vyzerala ako obrovitánsky hríb.

Na tom by nebolo nič zvláštne, no v útrobách obrovského kmeňa stála kovová mrežovaná brána.

Na vrchole brány sedela socha čudného stvorenia trochu pripomínajúceho obrovského netopiera. Peter sa naň zhnusene pozrel a bol rád, že to je iba socha. Grotesknou tvárou so špicatými ušami, otvorenými ústami, skoro ako by sa chystal zahryznúť, hľadel akurát na neho. Veľké netopierie krídla ležali napoly zložené a sedel s pazúrmi zakliesnenými doprostred brány.

Pozrel na silné zamrežovanie a rozmýšľal, čo ďalej. Strom mal taký mohutný kmeň, že by sa doň vošlo zopár vozov aj s koňmi.

A po oboch stranách sa tiahli popínavé kry, cez ktoré sa Peter nemal práve chuť prebojovávať.

Vtom ho vyrušil šuchot z blízkeho húštia. Z neho vyšiel muž a oprašoval si oblečenie.

„Musel som ísť akurát do tŕnia,“ odfrkol si.

Peter zúžil čelo a divil sa, čo tu ten muž robí. Možno mu pomôže dostať sa cez túto bránu. Neutrálne sa usmial a chystal sa ho opýtať, ako sa dostane na druhú stranu.

Muž ho ale zaskočil svojou otázkou. „Máš niečo, čoho by si sa rád zbavil?“ zaškeril sa a Peter vytušil, že ich stretnutie nebude asi také, ako si predstavoval.

Muž oblečený celý v koženom držal v jednej ruke kožené šnúry zakončené košíkom s kameňom veľkosti polovice päste a hompáľal ním dopredu -dozadu.

„Nič také nemám, ani sa nepoznáme,“ pokrčil Peter nechápavo plecami a hodil na neho divný pohľad. Netušil, o čom ten muž rozpráva.

„Neviete mi skôr poradiť, ako sa dostanem cez túto bránu?“ skúsil na muža slušne a chcel byť od neho čo najskôr preč.

Ten sa však nezatváril veľmi nadšene a nevrlo si Petra premeral.

„Pozdravuje ťa Harlekýn, chlapče. “

Peter stále nerozumel, čo vlastne ten muž chce, nepoznal ani nijakého Harlekýna.

„Nikoho takého nepoznám,“ snažil sa vyhýbať mužovi pohľadom a premýšľal, ako sa dostane na druhú stranu. No periférne sledoval, ako sa k nemu muž pomaly približuje.

„Červené vlasy, milý úsmev,“ muž rukou nakreslil do vzduchu veliké U.

Peter zmeravel. Jediná postava s červenými vlasmi, ktorá mu naháňala strach, bol ten podivný klaun, ktorý ho navštívil v dedovom dome.

„Vidím, že sa nám pamäť vracia, “ pousmial sa muž spokojný sám so sebou. „Ešte raz. Náhrdelník. Určite ho máš pri sebe. Chcem, aby si mi ho dal,“ povedal to tvrdým tónom a začal ešte viac kývať koženými šnúrami, ktoré držal v ruke.

Peter ho pozorne sledoval, ale nechystal sa mu ho dať. Prečo by svoj náhrdelník dal nejakému neznámemu chlapovi? Stisol pery a vzdorovito zazeral po neznámom.

„Asi potrebuješ presvedčiť, “ usmial sa kruto muž a vzápätí nato zamával koženými šnúrami a vymrštil proti Petrovi kameň, ktorý mu presvišťal okolo hlavy len pár centimetrov. Trocha bližšie a mal by ju rozbitú.

Peter vyľakane poskočil a vtedy mu došlo, že muž drží v ruke prak. Nie taký ten detský v tvare ypsilonu, ale poriadny, ktorý dokáže človeka zabiť jednou dobre mierenou ranou.

„To nebol omyl, schválne som ťa netrafil, ale druhá rana ťa už neminie. “

Muž ho sledoval tvrdými očami, pričom vybral ďalší kameň a vložil do praku.

„Prečo ten náhrdelník Harlekýn chce? “ spýtal sa Peter a snažil sa zhodnotiť svoje nie práve najlepšie šance. Možno by sa stihol skryť v kríkoch. Ten muž ale nevyzeral byť nemehlo a nakoniec usúdil, že bude lepšie neutekať. Už sa videl, ako padá na zem po tvrdom zásahu kameňa do chrbáta.

„Do toho ťa nič, “ vyštekol muž a výhražne zakrútil prakom.

Peter už zatváral oči a čakal, kedy ho trafí svištiaci kameň. Nič také sa však nestalo.

Muž na neho uprene hľadel a pomaličky točil prakom. Petrovi neostávalo nič iné len náhrdelník odovzdať. Spomenul si na tvár otca, siahol do záňadria a zvesil si náhrdelník z krku.

Tu si všimol nad mužom tieň. Najprv len ako malú bodku, no potom začal naberať stále väčších a väčších rozmerov. Muž až keď videl Petrove otvorené ústa, otočil k oblohe hlavu a rukami si v obrane zakryl tvár. Kamenná socha, ktorú Peter videl sedieť na bráne, zabárala neznámemu mužovi ostré tesáky do brániacich sa dlaní. Blanité krídla rozvírili na zemi prach. Z mužových úst vychádzal divoký bolestivý škrekot. Peter videl, ako jeden pazúr zaťal hlboko do mäsa. Muž zreval od bolesti a klesol na kolená. Prak mu vypadol z rúk a váľal sa v prachu vedľa neho. Lietajúci netvor sa nad mužom vznášal, dosadal a divoko po ňom sekal pazúrmi. Odrazu sa vzniesol do väčšej výšky a vtedy sa muž spamätal. Ako zmyslov zbavený sa rozbehol preč. Peter ešte videl mužov zdesený pohľad, ktorým sa uisťoval, či ho náhodou podivný lietajúci tvor neprenasleduje. Lietajúci tvor sa iba pomalými pohybmi krídel vznášal na mieste a nezdalo sa, že by sa chystal muža prenasledovať.

Peter čakal, že teraz je na rade on. Už videl, ako mu ostré pazúr y párajú jeho telo. Lietajúca príšera ale nemala o Petra žiaden záujem.

Posadila sa späť na bránu, a tá sa vzápätí nato otvorila dokorán.

Peter nechápavo na tvora pozeral a vôbec nerozumel, čo sa práve stalo.

Prešiel popri praku, ktorému nevenoval žiadnu pozornosť, a s trpkou chuťou v ústach podišiel k otvorenej bráne. Keď ňou prechádzal, lietajúci tvor vyzeral opäť ako nehybná kamenná socha.

To, čo však našiel za bránou, ho úplne odzbrojilo.

S ústami dokorán pozeral na veľkolepé sídlo rozprestierajúce sa pod ním, ktoré, ako sa domnieval, bude zrejme jeho miesto m štúdia.

Oči sa mu rozšírili od údivu. Hľadel na dve velikánske sídla vsadené doprostred hôr spojené úzkym mostom. Každé z nich bolo akoby súsošie viacerých budov naskladaných vedľa seba, že v konečnom dôsledku pôsobili ako jeden celok. Mali na sebe vežičky rôznych tvarov ako na hodine geometrie, stĺporadia, točité kamenné schody, okná od malých jednoduchých až po obrovské dva - či trikrát také veľké ako Peter. Niektoré boli pekne okrúhle, iné zasa hranaté alebo elipsovité so špicom na vrchu. Na jednej vápencovobielej majestátnej kompozíci i budov sa týčilo observatórium s velikánskou vrtuľou a pláte nnými ramenami. Kamenné schody sa stáčali po úpätí skaly a schádzali do menších budov po bokoch pri jeho základoch. Druhý monument tehlovej farby nemal typickú dominantu ako observatórium, ktoré len Peter odhadoval, že by to mohlo byť, ale zato zaberal viac miesta. Krásne terasy, kam len oko dohliadlo, a záhrady, že by ste v nich mali chuť behať celučičký deň. Peter ešte v živote nič také nevidel. Ani z polovice alebo čo i len z tretiny. Nazval by to magickým miestom. Medzi oboma monumentmi, ktoré spájal most, ležala hlboká priekopa, do ktorej Peter nemal chuť ani v najmenšom spadnúť.

Kráčal po dlhých schodoch. Stáčali sa k tehlovému sídlu, kde sa plynulo napojili na terasy, ktorými sa dostal až k silným dreveným dverám s vyrezávanou freskou v poloblúku. Zaklopal. Žiadna odozva. Skúsil kľučku, ktorá sa na jeho počudovanie pod jeho stiskom poľahky poddala a dvere sa nehlučne ako listy papiera otvorili. Stál na chodbe s mramorovou dlažbou šachovnicového vzoru, ktorá sa tiahla, kam až jeho oko dohliadlo. Vo vzduchu cítil príjemnú vôňu citrusového ovocia a uši mu vyplnilo lahodné ničím nerušené ticho.

Všade z okolitých okien, ktoré boli buď malé kruhovité zasadené pod stropom, alebo velikánske štvorcové zakončené oblúkom hore, dopadalo svetlo.

Opatrne vykročil a jeho okované čižmy vydávali zvuk, ktorý sa rozliehal ako ozvena po celej chodbe. Zastal a čakal, či ho niekto uvíta, alebo sa začne aspoň pohoršovať nad jeho klopkajúcimi čižmami, no nič z toho sa nestalo. Zrak mu padol do kúta na zvláštne tvary v podobe oblakov. Vyzerali ako našuchorené ovce a vznášali sa iba pár centimetrov nad zemou. Prekvapene a s trochou bázne sa podivných oblakov dotkol, aby zistil, že sú pevné, no zároveň mäkké a príjemné na dotyk. Viac sa už však o ne nestaral a klopkajúc kráčal chodbou ďalej.

Pri každom dopade čižmy na mramorovú dlažbu dlaždice akoby ožili a vytvárali rôzne obrazce. Raz to boli šípky v smere chôdze, inokedy zas niečo komplikovanejšie ako hory a údolia. Alebo chodiaca korytnačka, ktorá išla zarovno s Petrom. Petra to fascinoval o a chvíľu tam skákal medzi dlaždicami ako pojašené dieťa. Teraz tam mal tuleňa vychádzajúceho z vody. Po nejakom čase ho to však prestalo baviť a znovu sa z neho stal šestnásťročný mladík.

Odrazu pocítil, ako mu niečo mokré pristálo na tvári. Okolo začali poletovať snehové vločky a on nechápavo nechal, aby zopár z nich pristálo na jeho otvorenej dlani. Vyplazil jazyk a jednu z nich prehltol. Klasická voda, nič zvláštne. Čakal, že bude mať nejakú chuť, ale bol to ten istý sneh, aký už poznal. Zrazu sa do neho oprel vietor. Nebol to žiaden letný vánok, ale taký ten mrazivý zimný, ktorý vás prefúkne až do špiku kostí. Striaslo ho od zimy. Oblečený iba v tunike a tielku proti tomuto druhu počasia nemal šancu. Nerozumel, prečo na chodbe sneží a fúka chladný vietor. Poobzeral sa, či náhodou neuvidí otvorené okno, no v šetky boli pozatvárané. Pozrel jedným von a videl iba ľahkú jeseň. Sneženie nabralo na intenzite.

Petrovi obsypané mu snehom, ako sa boril plytkými závejmi, začala byť čoraz väčšia zima. Konečne sa ocitol na normálnej dlažbe, žiaden vietor, žiadne snehové vločky. Pozrel za seba a tam fujavica vo svojom najlepšom tempe. Nechápavo pozeral a chvíľu rozmýšľal, či náhodou nesníva.

Pokračoval po chodbe, ktorá bola opäť normálna a nikde sa ho nesnažil prefúknuť žiaden vietor.

Potešil sa, keď uvidel chlapca s dievčaťom, ako stoja pri jednom z okien a rozprávajú sa.

„Ahojte, “ pozdravil ich.

„Vitaj, “ usmialo sa na neho dievča so svetlými vlnitými vlasmi.

„Nebodaj si zablúdil?“ žmurkl o na neho veselo.

„Asi áno. Som tu prvýkrát a neviem, kam mám ísť. Môžeš mi, prosím ťa, poradiť?“ Petrovi trochu odľahlo, lebo začínal mať strach, či tu vôbec niekto bude.

„Jasné, ale musíš mi najprv zodpovedať hádanku, “ odvetilo dievča a šibalsky na neho pozrel o.

Chlapec stojaci vedľa si vzdychol a obdaril dievča falošným úsmevom. T o sa len zachichotal o, dlaňou mu cinklo do bieleho prameňa v čiernom mori dlhých vlasov a povedal o Petrovi: „Alebo si môžeš vypočuť moju básničku. Je to na tebe. “

„Nikto nie je na tvoje básničky zvedavý, “ povedal chlapec a zívol si. Evidentne si z je ho veselej nálady nič nerobil.

„Aj tak sú dobré, “ dievča pokrčilo nosom s náznakom nesúhlasu, no nedalo sa vyviesť z rovnováhy pričom nestratilo svoju dobrú náladu.

„Radšej by som tú hádanku, “ nechcel Peter nič riskovať. Netušil, aká to bude básnička a nechcel klamať, ak by sa mu náhodou nepáčila. Nemal to rád.

„Máme tu dobrodruha. Tak teda dobre počúvaj,“ dievča skoro až od radosti zvýsklo. „Čo nemá žiadne mäso, kosť ani necht, má štyri prsty a palec? “

Peter dlhú chvíľu nič nevravel a zmätene pozeral na rozjarenú dievčenskú tvár. Prišiel s viacerými odpoveďami, ale ani jedna nebola správna.

„Vzdávam sa, “ povedal nakoniec.

Dievča sa víťazoslávne vzpriamilo: „Ťažké, čo?“

Peter pritakal.

„Odpoveď ti ale nepoviem, “ zasmialo sa dievča zvonivo a Peter sa musel tiež pousmiať. „Nemusíš sa báť, poviem ti to aj tak. Len choď pekne ďalej a pýtaj sa na slečnu Jesensk ú. Taká milá blondína s krátkym strihom. “

„Robí tetovania? “ Peter si vybavil svoju audienciu a spomenul na jedinú osobu, ktorá zodpovedala opisu.

„To je presne ona. Máš o to ľahšie, keď ju poznáš. Veľa šťastia, “ usmial o sa a už sa venoval o len chlapcovi s bielym melírom. Štuchl o ho jemne, no zároveň presne do brucha, až chlapec prekvapene povyskočil. Znovu sa ozval je ho zvonivý smiech.

Peter sa dostal k miestu, kde sa chodba stáčala a spoza rohu vychádzali zmiešané hlasy. Nevedel ich rozoznať, ale pripadalo mu to ako hádka. Už si predstavoval, ako nejaká skupinka robí menšiemu a slabšiemu zle. Robia si z neho posmešky, ťahajú ho, berú mu veci a dokonca ho možno aj bijú. Vzkypela v ňom krv a nemohol to nechať len tak.

„Bacha, ide profesor...“ vrútil sa medzi hlúčik dievčat, ktoré stáli okolo vysokého blonďavého chlapca.

Peter zostal ohúrene stáť. Dievčatá sa začali chichotať a chlapec ho počastoval nechápavým pohľadom.

„Chcel som len povedať,“ Peter nervózne krútil prstami, „aby ste boli tichšie, “ a naprázdno prehltol.

„Si normálny? “ oborilo sa na neho najmenšie dievča zo skupinky.

Celá skupinka dievčat si ho pohoršene premeriaval a a niektoré si aj niečo medzi sebou šepkali.

Po chvíli si ale Petra prestali všímať.

„Sage, kedy ma už konečne pozveš na julmušt a sezamové rolky?“ vysokým piskľavým hlasom povedalo dievča a zapichlo oči do vysokého chlapca.

Ten si rukou trel zátylok a zdráhavo zo seba vyjachtal: „Te-teraz nemôžem, mám toho veľa. “

„Veď škola sa ešte ani nezačala, “ oponovalo mu dievča a pobavene ho štuchl o do pleca.

„Čoho môžeš mať tak veľa? Že ty sa len hanbíš? “ dievčatá sa zachichotali a dohovárali mu. „Ale, Sage, nebuď netýkavka, zober ju na rande. Pozri, aká je z teba paf. “

Peter videl, ako sa vysoký chlapec začína potiť. Počul, ako chlapca volajú Sage.

„Sage m i to tu musí celé ukázať. Som tu totiž nový, “ zamiešal sa Peter do rozhovoru a všetci sa na neho prekvapene pozreli. Dokonca aj vysoký chlapec.

Nízke dievča na Sagea pozrel o zúženým pohľadom: „Vy sa poznáte? “

Vysoký chlapec menom Sage chvíľu váhal a zároveň nechápavo pozeral na Petra. Nakoniec z neho vyšlo: „Jasné, poznáme sa už od detstva. Sme dobrí susedia. “

Peter trocha ľutoval, že to o susedstve povedal, lebo vôbec nemal páru, kde tými susedmi vlastne sú, a keď sa ho náhodou na to opýtajú, tak to okamžite praskne.

Dievča prebodávalo vysokého chlapca pohľadom.

„Pravdaže sa poznáme,“ pozrel Sage úzkostlivo raz na Petra, raz na dievča. „Sľúbil som mu, že ho tu prevediem, nasťahujem k nám do izby. Máme akurát jedno miesto voľné. “ Nervózne sa usmial a snažil sa vyzerať presvedčivo. Podľa Petra to nevyzeralo moc presvedčivo, ale skupinka dievčat, hlavne tá najmenšia z nich, vyzerala celkom zneistene.

„Keď sa tak dobre poznáte, “ bodlo dievča ostro Sagea prstom do hrude, „ako sa volá? “ Na tvári sa mu začínal pohrávať víťazoslávny úsmev.

Peter rýchlo zasiahol: „Moje meno je Peter. Poznáme sa už roky.

Naše mamy sú veľké kamarátky a vyrastali sme vedľa seba skoro ako bratia. “ Peter sa divil, kde sa v ňom tie nezmysl y berú.

„Pravda, naše mamy nás spolu ratovali,“ pritakal možno až priveľmi rýchlo chlapec. „A ak nás, milé slečny, ospravedlníte, tu s Petrom máme čo to na práci. “ A snažil sa vymaniť z dievčenského obkľúčenia.

Dievčatá to vzdali, aj keď tá najnižšia ešte chvíľu po Sageovi zazerala ako hladný buldog, ale nakoniec odišla aj ona.

Keď zmizli v diaľke, chlapec si nahlas vydýchol.

„Zachránil si ma. Tá dotieravá Caecilia mi nedá pokoj. “

Peter sa na vysokého chlapca začudovane pozrel.

„Nedramatizuješ to zbytočne? Nabudúce jej povieš, že s ňou nechceš nikam ísť a je to. Alebo ju pozvi tam, kam chcela ísť. Nevyzerala zas tak zle, len možno trochu panovačne. “

„Trochu? “ chlapec sa pobavene zatváril. „Necítim sa pri babách dobre a hlavne pri nej. Naháňa mi strach. “

Peter sa musel premáhať, aby sa nahlas nezasmial. To dievča bolo len polovicou tohto svetlovlasého chlapca.

„Tebe sa to možno zdá na smiech, ale keď ťa začne prenasledovať, sledovať každý tvoj krok, tak ti to nebude moc príjemné,“ prehovoril chlapec, keď videl, ako sa Peter premáha.

„Chápem, nemáš rád dievčenskú pozornosť,“ snažil sa Peter zadržať smiech.

„Náhodou mám lepšie veci na práci, ako sa ťahať s babami,“ povedal chlapec namosúrene.

Peter na neho hodil spýtavý pohľad a jeho potláčaný smiech ustal.

„Čítanie kníh, “ dodal chlapec.

Chvíľu boli obaja ticho a pozerali každý svojím smerom. Nakoniec vysoký chlapec natiahol k Petrovi ruku: „Sage Simons. “

„Peter Viken,“ opätoval mu stisk.

„Máme v izbe voľnú posteľ. Nechcem, aby k nám nasťahovali hocikoho. “ Sage sa zdal už prenesený nad poslednou udalosťou.

„Chrápeš? “ opýtal sa, až Petrovi skoro zaskočilo.

„Pokiaľ viem, tak nie, ale spávam v izbe sám, takže aj keby som chrápal, nedozviem sa to. “

Sage chápavo pokýval hlavou.

„Kde máš svoje veci? “

„Celý majetok mám oblečený na sebe, “ odvetil mu Peter.

„To je všetko? “ zdvihol Sage prekvapene obočie.

„Nie som odtiaľto,“ Peter iba pokrčil plecami a nevedel, čo viac dodať.

„Ja tiež nie som odtiaľto, ale neprišiel som bez ničoho,“ tváril sa Sage zvláštne nedôverčivo.

„Nemyslím, že nie som odtiaľto, ale z úplne iného miesta. “

Sage sa zatváril ešte viac zmätene. Petrovi došlo, že tomu vôbec nepomohol.

„Prišiel som sem z druhej strany, ako to vy voláte. “ Dúfal, že Sage pozná existenciu jeho sveta.

Zdalo sa, že to Sage pozná a pohľad sa mu rozjasnil: „Aha, z druhej strany. Už som o vás počul, ale žiadneho odtiaľ ešte nevidel. “

„Až doteraz,“ usmial sa Peter.

„Vyzeráš úplne ako my,“ zažmurkal prekvapene očami.

Jeho vysoká chudá postava s krátkymi žltými vlasmi a modrými očami si prezerala Petra so záujmom, akoby ešte nikdy predtým nevidel človeka.

„Úplne ako my, “ skonštatoval nakoniec so skoro až zatajeným dychom.

„Tiež si myslím,“ Peter sa uškrnul a nemal v úmysle tomu venovať ďalšiu pozornosť. „Čo tá sľúbená exkurzia? “

Sage precitol zo svojho prezerania si Petra a premýšľavo si prešiel prstami vo vlasoch.

„Zavediem ťa najprv k nám. Bude sa ti u nás páčiť. Sme traja.

Mark so Sandrom sú druháci, ale sú v pohode, žiaden strach. Možno trocha pozor na Marka. Občas si totiž robí z ľudí žarty. Mne napríklad v spánku namaľoval na tvár fialové škvrny a tvrdil, že som dostal ropuší bozk smrti, čo je dosť drastické ochorenie. Našťastie mi pán Gariso, náš zdravotník, povedal, že určite nezomriem a že si len zo mňa niekto vystrelil. Dokonca som už mal spísan ý aj závet. “

Peter sa ticho chechtal. Nevedel sa už dočkať, kam ho to Sage vezme.

Pri chôdzi ich sprevádzali preskupujúce sa dlaždice. Tento raz znázorňovali vodopády.

Náhle im cestu prekrížilo podivné malé stvorenie. Vyzeral o ako mačka skrížená s pávom. Žiarivomodrou hlavou na nich zvedavo pozeral o, zatiaľ čo je ho krásny trblietavo zelený chvost s farebnými okami kmital z jednej strany na druhú. Zamňaukal o, zastrihal o špicatými ušami a zmizl o nevedno kam.

„Čo to bolo? “ divil sa Peter a pozeral na roh, kde sa mačka stratila.

„Netuším, videl som ju tu prvýkrát, “ pokrčil Sage plecami. „Ako to vyzerá na druhej strane? “

Peter rozmýšľal, ako to najlepšie opísať. Potom to vzdal, lebo to by vyšlo na celú slohovú prácu.

„O dosť normálnejšie ako tu. “

„Asi ti tu príde veľa vecí zvláštnych. “

„Veľa, “ prisvedčil Peter.

Peter porozprával Sageovi o kamennom tvorovi pri bráne, na čo mu on vysvetlil, že to je Gargoyl, ktorý keď nič nerobí, vyzerá ako kameň, aj ako ho posudzovali na audiencii, kde sa mu vôbec nepáčil holohlavý profesor s briadkou, ktorý mal voči nemu výhrady.

Sage mu každého profesora opísal a vysvetlil, čo kto učí. A aj to, že profesor s dlhými modrými vlasmi sa volá Gwyllas a učí všeobecnú a vodnú mágiu. Peter veľa veciam zatiaľ nerozumel, ale nechcel Sagea zahltiť príliš veľa otázkami.

Prešli schodiskom, ktoré sa vetvilo do viacerých smerov a dostali sa na užšiu chodbu v modrých farbách. Slnko behalo lúčmi po modrých mozaikových oknách, až mali pocit, že sú v podmorskom svete.

„Čo to tu máte s počasím? “ spýtal sa Peter, keď mu na vlasy dopadlo zopár listov a spomenul si, ako ho zasypal sneh a prefúkol ľadový vietor.

Sage chytil jeden list pomedzi prsty: „Myslíš toto? “

Peter prikývol a rukou zhrnul listy, ktoré mu pokryli plecia, na zem.

„To je taká tunajšia malá nepríjemnosť. Preto si poväčšinou beriem so sebou dáždnik a šál. Dnes som dáždnik zabudol. “ Na krku sa mu ale skvel biely šál s modrými pruhmi. „Nikdy nevieš, cez koľko počasníckych zón budeš prechádzať. “

„Ale prečo to tu vlastne máte?“ stále nechápal Peter a šliapol čižmou na popadané listy, ktoré pôsobili na chodbe nanajvýš zvláštne.

„Niektorí učitelia majú divný zmysel pre humor. Ako hovoria, je to preto, aby sme nezaháľali a boli pripraven í na nepriazeň osudu.

Vždy som im za to veľmi vďačný, keď prídem do izby zmoknutý do nitky,“ povedal Sage zmiereným hlasom.

„Ako to, že si tu skôr, keď sa škola ešte nezačala?“ Peter si z hlavy striasol popadané lístie a začínal mať pocit, že to lísti e má už pomaly všade.

„Je nás tu takých zopár, čo sem prišli o pol roka skôr na predprípravu. Potom si ma všimla Caecilia s jej kamarátkami. Sú to druháčky a Caec ilia je otravná ako leprikon, ktorý sa ti snaží predať hrniec zlata. “

Peter sa nad poslednou vetou pobavene zatváril.

Dostali sa ku schodisku, ktoré vyzeralo ako obrovské otvorené ústa. Z dvoch strán sa v kruhu spájali do jediného a schádzali dolu ako do otvoreného hrdla.

„Sme v ubytovacom krídl e,“ povedal Sage, keď stáli dolu pod schodmi.

Na chodbe, ktorá sa vlnila do stratena, sa v presných rozostupoch po oboch stranách nachádzali príjemne vyzerajúce dvere do izieb.

Pomedzi ne sa v občasných intervaloch týčili úzke schody na prvé poschodie s takým istým usporiadaním. Na Petrovo prekvapenie sa mu pred očami vo vzduchu ako v mori vznášali malé svietiace chobotničky. Vyžarovali príjemné teplé svetlo. Peter sa musel jednej chobotničke, ktorá sa náhle objavila, rýchlo uhnúť, ale potom sa jej zľahka dotkol a zistil, že nie je dôvod sa ich báť. Ani chobotničkám to nevadilo a bezstarostne si plachtili vzduchom a osvetľovali celú chodbu. Dokonca si jednu položil na ruku a sledoval jej priesvitné svetielkujúce telo. Cítil na ruke príjemný hrejivý pocit, a keď k nej priložil nos, tak aj omamnú slabo korenistú vôňu. Vtiahol ju nosom dovnútra a spokojne pozrel na Sagea.

Zastali pre d jednými z mnoha dverí, ktoré sa ničím nelíšili od ostatných a Peter šípil, že si bude musieť zapamätať ich poradie.

„Teraz ma pozorne sleduj,“ inštruoval ho Sage. Najprv prstami vo vzduchu otočil akúsi virtuálnu guľu, luskol, mávol hore -dolu, zamával prstami, akoby hral na klavíri, a k tomu ešte každým prstom zvlášť urobil unikátny pohyb. Úplne nakoniec zovrel ruku v päsť a predviedol imaginárny úder.

„Dúfam, že si si to zapamätal,“ pozrel na Petra vážne.

Peter myslel, že sranduje, ale keď sa Sageov vážny výraz nezmenil, usúdil, že to myslí vážne.

„Ukáž mi to ešte desaťkrát, a potom aj tak budeš musieť so mnou chodiť aspoň najbližší mesiac. “

„Neboj, do toho sa dostaneš, “ poťlapkal ho Sage po pleci. Otvoril dvere. „Alebo zaklopeš a otvorí ti niektor ý ochotný spolubývajúci, všakže?“ adresoval svoje slová dvom mladíkom, ktor í si hoveli na posteliach a prekvapene na nich pozerali. Hlavne na Petra.

Z hompáľajúcej sa postele uchytenej štyrmi reťazami vo vzduchu sa zazubil mladík s vyčesaným három ako horský masív. „Presne tak. Pomáhať ostatným, to je moje životné krédo. “

„Vediem štvrtého nocľažníka. Toto je Peter Viken,“ predstavil Sage Petra. „Ten ukecaný je Mark Mercury.“

Mark pokýval nonšalantne hlavou.

„A náš biznismen Sandro Storl,“ ukázal Sage na rozložitejšieho mladíka s kučeravými vlasmi a bacuľatou tvárou. Sandro sa spokojne usmial a knísal posteľou z jednej strany na druhú svojím rozložitým telom.

„Ho, hó, nové mäsko.“ Mark sa posadil a v ruke točil vychádzkovú palicu ako nejaká mažoretka. „Priniesol si sladkosti? “ prižmúril oko na Petra. „Tuto Sandro začína mať hlad, a keď nemá pravidelný prísun jedla,“ povzdychol si, „je nevyspytateľný,“ dodal skoro až šeptom. Hneď nato sa mu na tvári rozžiaril šibalský úsmev.

„Nestraš,“ zahriakol ho Sandro. „Ale s tým pravidelným jedlom má pravdu. Musím si udržiavať krásnu postavu, po ktorej tunajšie slečny priam šalejú. “ Sandro sa pousmial s pohľadom upretým na strop a jednu nohu vyložil von z postele.

„Šalejú je slabé slovo. Na teba tu stoja rady, môj milý kamarát, len dnes m ajú voľno, tak preto si nikoho nestretol.“ Mark hodil na Petra ospravedlňujúci pohľad. „Ale vážne,“ priložil si ruku k ústam a nahlas zašepkal: „Naposledy keď nemal večeru, tak som sa zobudil ako m i obhrýza ruku. Ešteže máme pána Garisa, inak tu na teba kývam pahýľom. “

„Nabudúce ti asi dám niečo na spanie. Zbytočne sa pri tom metáš, a potom mi tak nechutí,“ ležérne poznamenal Sandro a napravil si polodlhé kučeravé vlasy na vankúši.

Izba vyzerala pre Petra dosť nezvyčajne. Štyri postele visiace na reťaziach zo stropu v kruhovom rozostupe boli asi posledná vec, čo by Peter čakal na spanie. Bol zvedavý, ako sa na nich spí. Netúžil po tom, aby sa celú noc kýval z jednej strany na druhú. Po stranách izby a hlavne v rohoch viseli popínavé rastliny pripomínajúce vinič.

Vyrastali z nich krásne fialové strapce kvetov a Peter mal akúsi zvláštnu chuť k nim privoňať. Na bočných poličkách svietili velikánske vyrezávané tekvice a spolu s oknom osvetľovali izbu.

„Pekný obraz,“ povedal Peter a so záujmom si prezeral obraz plápolajúceho ohňa v kozube. Stál upevnený v drevenom ráme na nožičkách v strede miestnosti. Oheň v obraze veselo blčal a hýbal sa.

Peter ešte nevidel takýto živý obraz. Najprv ho to zarazilo, no potom si uvedomil, kde to vlastne je a prijal to ako súčasť tohto miesta.

„Vieš, čím je namaľovaný? “ opýtal sa ho Mark.

Peter záporne pokrútil hlavou prekvapený otázkou, lebo to nemal odkiaľ vedieť.

„Skús sa ho dotknúť, uvidíš,“ posmeľoval ho Mark a pozorne ho sledoval.

Peter aj keď netušil, aký to m á zmysel, pokrčil plecami a dotkol sa obrazu.

„Au,“ stiahol popálenú ruku rýchlo späť a vložil si poranené prsty do úst.

Mark sa zvalil do postele a zadúšal sa od smiechu.

„Tie tvoje žartíky, “ pokrútil Sage nechápavo hlavou. „Kedy ťa to konečne prejde?“

„Asi nikdy, “ odvetil mu prerývano Mark v záchvatoch smiechu.

Odrazu akoby uťal, prestal a vážnym hlasom povedal: „Týmto som ti chcel iba názorne ukázať, že aj oheň v obraze akokoľvek vyzerá živo, dokáže ublížiť takisto ako ozajstný oheň. Preto musíš byť v jeho blízkosti opatrný. “

Peter si stále držal popálené prsty v ústach a rozmýšľal nad tým, čo sa akurát stalo.

„Vyhrieva nám to celú izbu,“ podišiel Sage k obrazu a pošúchal rám smerom nadol. Oheň sa viditeľne stíšil a skoro iba tlel. „Vidíš, takto sa nastavuje jeho intenzita. “ Znovu ho pošúchal, tento raz nahor, a oheň nadobudol predchádzajúcu veľkosť.

Peter uznanlivo pokýv al hlavou a konečne si vybral prsty z úst.

„Ale moc sa s tým nehraj, ďalší obraz už nemáme a bez neho by nám tu bola v týchto mesiacoch zima, “ povedal Sage. „Aj keď určite by sme potom niečo vymysleli, ale tak prečo si robiť zbytočné problémy, všakže?“

V zadnej časti izby, čo Petra fascinovalo najviac, sa kľukatili schody zakončené zamrežovanými dverami. Začudoval sa, prečo sú zamrežované.

„Čo máte za tými dverami?“ ukázal na ne zvedavo prstom.

Mark sa zatváril tajomne a zvážnel: „Držíme tam krvilačného gnolla.“ Tváril sa, že tuho premýšľa a dodal: „Myslím, že je čas na kŕmenie. Mal by už lomcovať klietkou od hladu. Nemyslíš, Sandro? “

„Ty ho máš dnes na starosti, “ odvetil nevzrušene Sandro, akoby išlo o nejakú nudnú činnosť.

Mark zatočil palicou medzi prstami. „Možno spí a rozmýšľa, ako nás všetkých v noci pozabíja. “ Do jeho hlasu sa vkradol strach. „Ja by som o tom rozmýšľal stále byť na jeho mieste. Celý deň z avretý bez možnosti úteku a s prídelom jedla dvakrát do týždňa. Poviem ti, že by som sa divil, keby nerozmýšľal nad útekom s tým, že sa nám za to poriadne odplat í.“

„Vážne tam držíte nejakú krvilačnú beštiu? “ Petrovi sa to normálne nechcelo veriť. A ani nevedel, čo je to ten gnoll zač.

Mark vybuchol do hurónskeho smiechu. „Ešte to by nám tu chýbalo. Mať tu ďalšieho nájomníka. Vieš, koľko zožerie taký gnoll?

Museli by sme predať všetky Sandrove veci. Ja by som musel robiť dvakrát toľko ako teraz, a vôbec by m i nezostal čas na moje špeciálne aktivity. “

„Myslíš na poflakovanie sa, nič nerobenie a iné vylomeniny,“ podotkol Sandro.

„Presne,“ ukázal Mark spokojne palicou na Sandra. „Ďakujem, bratku. Žiaden čas na tieto ľudstvu prospešné aktivity. “

„Máme tam odložené kufre,“ odvetil sucho Sandro.

„Táto posteľ je tvoja, “ povedal Sage a ukázal mu na voľnú posteľ s perinou rozhádzanou ako po vojenskom útoku.

Petra ešte zaujala obdĺžniková škatuľa ležiaca pod Sageovou posteľou. Zohol sa k nej a s prekvapeným videl zeminu s rastlinkami, po ktorých sa ukrutnou rýchlosťou plazil velikánsky slimák s krásnou ulitou. Veľký asi ako dve päste začal tykadlami skúmať Petrovu ruku. Peter uskočil a stiahol ju. Po skúsenos ti s blčiacim obrazom nemal práve dôveru dotýkať sa neznámych vecí. Plus takého slimáka ešte jakživ nevidel. Vždy to bol len taký malý v záhrade, ktorý nebol väčší ako jeho malíček.

„To je Ferdinand tretí, nemusíš sa ho báť, neublíži ti,“ povedal Sage s láskou v hlase.

„Vôbec, ale niektoré návštevy už od nás neodídu, “ uškrnul sa Mark a zatváril sa veľavravne.

„Je to súťažný slimák,“ Sage si nevšímal Markovu poznámku a tiež sa zohol ku krabici.

„To musia byť dlhé preteky,“ povedal Peter a predstavoval si to ako nudnú a hlavne dlhú zábavku.

„Neboj, uvidíš ich. Teda dúfam. Tiphaine vravela, že budú aj tento rok, tak sa chcem prihlásiť. “ Sage láskyplne pohladil slimáka po ulite. Ten zakmital tykadlami a Peter by povedal, že sa slimák teší.

„No čo môj, chcel by si jablkové šupky, chcel? “ Sage sa zľahka nosom dotkol ulity a maznal sa s ním ako s domácim miláčikom.

„Nechceš si ho vziať do postele? Počul som, že vyprážané slimáky na cibuľke sú veľká lahôdka, čo myslíš, Sandro? “ nadhodil Mark s úsmevom na tvári.

„Vieš, že nepoviem nie žiadnemu jedlu, okrem škorpiónieho chvosta. To by som si dal radšej vytetovať Solovu lesklú hlavu cez celý chrbát,“ tlmene sa zachechtal Sandro.

Nechali Ferdinanda tretieho tak a Sage ukázal Petrovi jeho skrinku, ktorá bola podobná ako ostatné dômyselne ukrytá pod schodiskom.

Sage mu vysvetlil, že sa skrinka zamyká a odomyká tým istým princípom ako dvere do izby. Len si musí vymyslieť vlastn ý.

Peter si vymyslel sekvenciu pohybov, ktorými ju zamkol, a potom ju zopakoval na potvrdenie.

S nadšením si ju takto párkrát zamkol a odomkol.

„Žabie gule,“ zahromžil Mark, až Peter trochu nadskočil. „Zabudol som dnes potknúť Quentina. “ Zoskočil z postele a klepkajúc vychádzkovou palicou vypochodoval z izby.

„On je taký vždy? “ nechápal Peter, čo tým Mark myslel.

„Z toho si nič nerob,“ zasmial sa Sandro, „t o je proste Mark. Neboj, nešiel nikoho potknúť, teda nebol by som si tým úplne istý, ale tak snáď nie. A Quentina určite nie. Jeho by si si nechcel znepriateliť.“

Peter si ľahol do pohupujúcej sa postele a cítil sa ako v nejakom bazéne na nafukovačke.

Pozeral spokojne hore na strop, keď tu náhle zmeravel. Periférne si nad Sandrovým miestom všimol, ako sa na strope vznáša obrázok polovičnej veľkosti, ako keď si ho niekto premieta na premietačke.

Peter si pretrel zdesene oči. Stál tam jemu dobre známy Harlekýn s akousi obrovskou stonožkou veľkosťou pripomínajúcou malé dieťa. Vyskočil z postele ako zasiahnutý bleskom a vytrhol Sandrovi z ruky noviny, ktoré akurát čítal, a ktoré sa zdali byť zdrojom toho, čo práve videl.

„Hej, práve ich čítam,“ protestoval Sandro s nevôľou a nechápavo zazeral na Petra.

Ten si ho nevšímal a vyjavene pozeral na fotku v novinách. Bola vytlačená v stĺpci Čitateľský stĺpik a pod ňou bolo napísané: Dnes nám čitateľ z Estónska blízko centra Tallinnu poslal nezvyčajnú fotku s klaunom a obrovskou stonožkou.

Petrovi sa skoro zatočila hlava. Vrátil noviny protestujúcemu Sandrovi a ľahol si na posteľ.

„Pokojne ti ich môžem potom požičať, “ niesol sa k jeho ušiam Sandrov hlas. Vôbec ho však nevnímal.

„Len tak mimochodom, zabil som tvojho otca,“ znel mu v hlave slizký klaunov hlas.

„Poďme sa najesť, “ navrhol Sage po tom, ako sa Peter zabýval.

Zaškŕkalo mu v bruchu a nadšene súhlasil, pričom pozrel na odfukujúceho Sandra. Podivil sa, lebo nebol ešte ani večer, ale zas čas na denný spánok nie je nikdy na zahodenie.

„Nezobudíme ho? “ opýtal sa napokon.

„Nechajme ho spať, nemá rád, keď ho niekto budí, “ odvetil mu Sage.

Mark bol už dávno preč, a tak z izby vyšli iba dvaja a nechali Sandra ďalej nerušene spať.

„Kam vedie táto chodba?“ ukázal Peter na chodbu, ktorá sa kľukatila ďalej a končila im vo výhľade najbližšou zákrutou.

„Je celkom dlhá,“ prisvedčil Sage a pozeral tým istým smerom ako Peter. „Ďalej sú potom záchody a sprchy. Môž eme byť radi, že máme izbu takto blízko ku schodom. Vieš, koľko by sme sa museli každý deň nachodiť, kebyže sme na konci chodby? “

Petrovi by to až tak nevadilo. Prechádzal sa totiž rád a nebolo by to ani zlé na kondíciu.

Sage kývol hlavou na schody na opačnej strane, ktorými do tohto krídla prišli.

„Raz išiel Sandro iba na malú potrebu a došiel až za p ol hodinu.

Normálne sme sa báli, či sa omylom nezasekol v kabínke,“ povedal Sage s vážnym výrazom.

Peter sa ani nečudoval, síce nemal zas takú obrovskú postavu, aby sa zasekol v kabínke, no nevedel si ho určite predstaviť ako rýchlostného preborníka.

„Bývate tu zmiešane? “ napadla mu otázka, keď z dverí opodiaľ vyšlo mladé dievča.

„Ako zmiešane? “ zdvihol Sage obočie.

„Či baby a chalanmi bývajú pokope,“ Peter sa pri svojej otázke cítil trochu nesvoj.

„Ako by mali bývať? “ zatváril sa Sage zmätene. „Každý niekde inde?” „Teda bývajú v izbách pomiešane,“ povedal Peter a sledoval, ako si nejaký chlapec otvára zložitými pohybmi ruky dvere, ako videl Sagea, keď prvýkrát vstupovali do jeho novej izby.

„V izbách nie, “ uškrnul sa Sage. „Táto izba, “ ukázal na jedny z mnoha dverí, „je dievčenská. “ Potom ukázal ešte na ďalšie tri.

„Ako vieš, ktoré sú chlapčenské a ktoré zas patria dievčatám? “

Peter sa v tom cítil stratený.

Sage vyzeral, akoby si nebol istý, kam tým vlastne Peter mieri.

„Nemáme žiadne izby, ktoré sú len pre nás a zvlášť pre dievčatá.

Jednoducho sa rozdelia medzi študentov a vytvoria sa jednotlivé izby. Ja som sa rovno nasťahoval k Markovi a Sandrovi. Moja sestra Tiphaine ma im odporučila. Chodí s nimi totiž do toho istého ročníka.“

Sageovi neunikol Petrov pohľad sledujúci dve dievčatá, ktoré vyšli akurát z ohyb u chodby, zapojené do družného rozhovoru.

„Priprav sa na ráno, aby ťa neprekvapil húf báb v spodnej bielizini, ktoré si to budú šinúť do spŕch,“ zatváril sa zamračene Sage.

Peter sa na to prekvapenie aj tešil.

„A hlavne sa nenechaj vtiahnuť do hádok,“ upozorňoval ho ďalej Sage a Peter s a popri ňom pomaly vliekol ku schodom. „Minule ma do jednej zatiahli, aby som rozhodol, ktorá má krajší plášť. Nedalo sa im ujsť, musel som jeden vybrať. Bolo to celkom ťažké, lebo sa líšili iba farbou. Odvtedy ma jedna izba totálne ignoruje. Myslia si, že som nadŕžal tej druhej. Neboj sa, o chvíľu zistíš, ako to tu chodí.

Poďme sa najesť. Vyhladol som.“

Peter s radosťou súhlasil. Hlad ním lomcoval ako s nejakým rukojemníkom a vyhrážal sa mu, že keď sa v najbližšej chvíli nenaje, nedopadne to dobre.

Vystúpili schodmi ako z roztvoreného hrdla, a tentoraz zahli na opačnú stranu, ako sem predtým prišli. Našťastie nenatrafili na žiadnu počasnícku zónu, čomu sa Peter potešil. Necítil sa znovu na ľadový vietor či mokrý sneh. Padajúce lístie mu až tak nevadilo.

Onedlho sa dostali k okrúhl ym dverám. Spodok mali zrezaný, aby sa do nich ľahšie vstupovalo, a vydávali neurčité tajomné nazelenkasté svetlo. Peter si ich so začudovaním prezeral a hádal, ako to musí vyzerať strašidelne v úplnej tme.

„To je rýchlopresun. Nemusíme chodiť hodiny po halách a schodoch. Po celej budove je ich viacero a takisto aj v druhom krídle akadémie. Týmto sa dostaneme k jedálni najrýchlejšie,“ zakončil svoje vysvetľovanie Sage. „Viem, že by si si to tu rád celé pozrel, ale to počká na neskôr. “

Peter so skučiacim bruchom celkom súhlasil. Teraz by si dal úplne hocičo. Aj suchý chl ieb s vodou.

„Keď svieti na zeleno, môžme vojsť,“ povedal Sage a chvíľu len tak nečinne sledovali, ako dvere žiaria. Napokon vošli dnu do malej miestnosti. Bola akurát vysoká, že Sagea od stropu delilo len zopár centimetrov. Stáli v malej kutici, kde nebolo nič, len akési miniatúrne jazierko.

Peter stál nad jazierkom a pozeral na svoj odraz, ako mu dlhé vlasy padajú do očí, modrú tuniku a nohavice zošité z veľkého množstva záplat. Nikdy by si nepomyslel, že bude mať na sebe takéto zvláštne oblečenie.

Sage ukázal na vodnú hladinu: „Stačí len povedať miesto a skočiť dnu. Urob to, čo ja. “

Vyslovil jedáleň, rovnými nohami na Petrov hlasný údiv skočil doprostred jazierka a už ho nebolo.

Peter stál s ústami otvorenými dokorán a chvíľu rozmýšľal, či ho neklamú oči. Váhal, no napokon skočil do vody ako Sage. Svet sa mu pred očami zmenil do jasne bieleho beztvarého svetla a cítil, akoby niekam padal. Žalúdok mu robil v tele, čo chcel, a v tejto chvíli ocenil, že ešte nejedli. Odrazu dopadol priamo na nohy a stál v tej istej malej miestnosti s jazierkom uprostred ako predtým. Hlavou mu prebleskl a otázka, prečo sa vôbec unúvali, keď aj tak skončili na tom istom mieste. Nestihol sa ani opýtať a Sage už otváral okrúhle dvere. Telom mu prešla chvíľková triaška a žalúdok si odskočil skoro až do krku, no po minúte to prešlo. A čo ho najviac prekvapilo, že nemal žiadne oblečenie mokré.

„Ani to nebolelo, “ pousmial sa Sage a spoločne vyšli z dverí, kde už čakal akýsi nedočkavý mladík.

„Konečne, “ povedal a rýchlo sa pretiahol dnu popri nich. Popri prechádzaní ešte omylom drgol do Petra.

„Časom si zvykneš. Jedine slečne Jesenskej, správkyni, to nerobí dobre a chodí všade pešo,“ povedal Sage a nezdalo sa, že by mu rýchlopresun robil akékoľvek problémy.

Kráčali hore po žiarivých schodoch, ktoré hrali všetkými farbami, aby sa ocitli pred mohutnými otvorenými krídlami ťažkých dverí.

Za nimi sa nachádzala najväčšia jedáleň, akú Peter v živote videl.

Chvíľu ostal stáť a pozeral na všetok ten prebiehajúci život okolo.

Jedáleň kruhového tvaru sa točila ako bubienok na revolver i. Mnohopočetné nábojnicové komory predstavovali dlhočizné stoly s hodovníkmi. Panovala tam čulá vrava, cinkanie príborov, priateľské rozhovory, prekrikovanie sa, dokonca aj ohadzovanie sa jedlom.

Stoly sa prehýbali pod dobrotami, aké si Peter ani nevedel predstaviť a videl ich prvýkrát. Pestrofarebné koláče rôznych farieb a chutí, knedle v rajčinovej, kôprovej, chrenovej omáčke, cestoviny na spôsoby tisíc a jednej noc i, polievky, v ktorých sa máčali huby veľké ako päste, a mäso nespočetných úprav.

Petrovi sa do úst nahrnuli sliny a musel ich rýchlo prehĺtať, aby mu nezačali vytekať von. Do nosa mu vletela podmanivá vôňa škoricových buchiet, ktorú vzápätí vystriedal dobre prepečený stejk.

Zavrel oči a nechal sa tou vôňou unášať.

Na pleci mu pristála priesvitná svetielkujúca chobotnička, ktorú už videl v ubytovacom krídle. Malinkými nožičkami sa od neho odrazila a zamiešala medzi ostatné, ktoré poletovali všade po obrovskej jedálni, no neboli tam jediným zdrojom svetla. Jedáleň ešte osvetľoval košatý strom, ktorý akoby zabudol, že má vyrastať zo zeme a namiesto toho visel zo stropu dolu hlavou s neuveriteľným množstvom malých žiarivých svetielok na konároch. Peter nedovidel, čo sú tie svetielka zač, ale pripomínalo mu to trochu vianočný stromček.

Stredu jedálne dominoval hrubý valec, z ktorého vychádzali silné ramená deliace miestnosť na dve rovnocenné polovice. Pod nimi sa točili v pomalom tempe stoly do druhej časti jedálne, na ktorú nebolo vidieť.

Peter ako námesačný nasledoval Sagea. Ten sa vopchal do jednej uličky medzi stolmi a pohotovo vykročil k stredu. Peter to nestihol, a tak počkal, kým sa pritočí ďalšia medzera medzi stolmi a vhupol do nej. Netočilo sa to nijakou závratnou rýchlosťou, takže ani nemusel dávať veľký pozor pod nohy. Prechádzal medzi stolmi, a podvedome nasával omamné vône, kochal sa výberom jedál a chcel už v yjsť von z uličky, keď vtom do niekoho narazil.

„To si snáď robí te srandu,“ ozval sa nad ním akýsi popudený ženský hlas.

Peter zdesene hľadel na ženu s čiernou šatkou na hlave z audiencie, do ktorej akurát nešťastne vrazil, lebo sa zabudol pozerať pred seba. Z čiernych elegantných šiat jej stekala rajčinová omáčka s kúskami mäsa a zeleninou. Nevyzeralo to najlepšie a Peter sa zatváril nanajvýš previnilo. Tvrdo a zároveň zamyslene sa žena na neho pozrela.

Peter by sa najradšej prepadol od hanby. Je tu len prvý deň a už sa mu zadaril takýto trapas. Domyslel si, že žena je zrejme tunajšou profesorkou a lepší začiatok si ani nevedel predstaviť.

„Prepáčte, pani profesorka, nechcel som,“ pozeral sa pred seba a čakal na svoju adresu tvrdú spŕšku slov.

Žene padali kúsky jedla pomaly k nohám a jej tvár naberala nepekný odtieň.

„Ako sa voláte? Tuším Peter, však? “ jej hlas bol tvrdý a neúprosný.

„Peter Viken,“ povedal Peter ticho so sklopeným zrakom.

Ticho, ktoré medzi nimi nastalo, sa dalo krájať. Dokonca aj hluk v jedálni stíchol a všetci ich pozorne sledovali. Peter sa v duchu preklial, že sa tak nechal bezmyšlienkovite opantať jedlom a nevšímal si, kam kráča.

„Metody! “ zakričala znenazdajky profesorka v čiernom.

Z hrubého valca uprostred jedálne sa ozval mužský hlas: „Počúvam, pani profesorka. “

„Prines mi sem, prosím ťa, nejaké jedlo,“ znel vo vzduchu jej príkaz.

„Ktoré konkrétne si želáte? “ ozval sa znovu ten istý mužský hlas.

„To je jedno,“ žena o oktávu zvýšila hlas a v tejto chvíli by sa v jedálni nenašiel asi nikto, kto by jej chcel protirečiť.

Muž v bielom plášti v stredných rokoch so striebornými kútmi...